Regióny Trnava Top

DESIVÝ PRÍBEH Najbrutálnejší sériový vrah veril v posmrtný život! Pochovajú ho do spoločného hrobu ako bezdomovca

Zomrel na doživotie odsúdený vrah Ondrej Rigo.

Dôkazy a odsúdenie

Vyšetrovateľom sa dlho nedarilo brutálneho nočného vraha dolapiť, to aj preto, že si pri vraždení nasadzoval na ruky ponožky, aby na mieste činu nezanechal odtlačky. Rigo začal popri tom žiť celkom usporiadaným životom, bol ženatý, neskôr rozvedený, mal deti, takže nebol odkázaný na styk s mŕtvymi, no niečo mu na tom predsa len vyhovovalo. A keďže bol ako vrah nenásytný, rozhodol sa po odmlke zabiť ďalšiu ženu, čo sa mu napokon stalo “osudným”. „Jeho chytili vlastne tak, že išiel na premiéru filmu Mlčanie jahniat, 4. marca 1992 s družkou. A ako sa vracali, išli spolu v autobuse, tak sa na jednej zastávke otvorili dvere, a on jej povedal, že si tam niečo zabudol a vráti sa až ráno,“ vysvetľuje Kičin s tým, že Rigo opäť raz zmizol v nočných uliciach Bratislavy a vyčíhal tam pootvorené okno. Výsledkom bola zavraždená dôchodkyňa, posledná Rigova obeť, krátko po vražde ho zadržali. Kriminalisti mali Riga v hľadáčiku už dlhšie, totiž ešte pred poslednou vraždou spáchal nejakú majetkovú trestnú činnosť. Potom, keď už vykonali dôkladné dokazovanie našli aj holandské mince vysypané na jednom z miest činu, dokonca bol Rigo v jednom azylovom tábore v Nemecku, odkiaľ mal topánky, ktoré sa inak nepredávali, „Oni robili potom sadrové odliatky stôp z miesta činu. Tá jeho podrážka mala nejakú malú vadu z kamienka a presne im to sedelo s tým, čo našli pod tým oknom. Najmä stopy DNA boli nespochybniteľné,“ dodáva spisovateľ.

Rigo nebol inteligentný zločinec, práve naopak, patril medzi tých s podpriemerným IQ. Podľa autora knihy, ktorý si s ním dlhé roky písal mal vyštudovanú nejakú maďarskú školu. A podpriemerné boli aj jeho výhovorky pred vyšetrovateľmi. „Vykrúcal sa úplne smiešnymi výhovorkami, ktoré boli ako z filmu. Keď sa ho vyšetrovateľ pýtal, že ako sa mohlo na mieste činu ocitnúť jeho DNA, tak odpovedal, že bol v Mníchove v nejakom erotickom salóne a asi zrejme to potom na neho narafičili, že použili jeho spermie. Keď ho vyšetrovali, uvideli mu fľak na nohaviciach, pýtali sa čo to je, odvetil, že sirup. Následne pri rozbore zistili, že to je krv jednej z obetí,“ opisuje Kičin s tým, že Rigo klamal ako malé dieťa. Vrahovi to však nepomohlo, vyšetrovatelia za roky jeho “pôsobenia“ totiž nazbierali toľko dôkazov, že Riga poslali za mreže – na doživotie. Neprilepšili mu dokonca ani jeho psychické diagnózy, „On nebol nejaký psychopat v zmysle, že by to mal diagnostikované. Oni ho jednoducho vyhodnotili, že on si bol vedomý toho, čo robí. Bol príčetný, len mal nižšie IQ.“

Dávid Kičin nakreslil jeho návštevu Ondreja Riga v Leopoldove. Zdroj: Dávid Kičin

“Až keď človek niečo spraví, až potom si uvedomí, čo to vlastne spravil.”

O vraždách mlčal

Spisovateľ, ktorý si s vrahom vymieňal listy viac ako desať rokov hovorí, že Rigo sa k vraždeniu nikdy priamo nepriznal. „Taký bol celý život aj po odsúdení, stále len zatĺkať, zahmlievať, vykrúcať sa, ale jednu vec mi tak naznačil, keď som bol v tom Leopoldove za ním, ja som sa ho na vraždy nepýtal, ale on v jednu chvíľu tak naznačil, trošku hmlisto, ale chápal som ho, čo tým myslí, že „vieš ono je to také, že až keď človek niečo spraví, až potom si uvedomí, čo to vlastne spravil a sám nevie, čo to urobil, ale urobí to, ani kamaráti mi neverili, keď sa to stalo, že som to spravil ja,“ cituje Kičin slová, ktoré mu vrah pri návšteve povedal s tým, že mu Rigo akoby naznačil, že sám nie je schopný uveriť tomu, že by také niečo spáchal.

Na otázky o vraždách tvorcovi knihy v listoch, ani osobne nikdy priamo neodpovedal, „Keď som sa ho na to pýtal, tak vždy zahmlieval. On to tak napríklad povedal, že ho odsúdili za veci, ktoré nespáchal a spáchal niečo, ale nikdy na to neodpovedal, čo konkrétne.“ Na iné otázky sa Rigo podľa jeho slov vedel dopodrobna rozpísať aj na dve strany, ale vraždenie bolo niečo, o čom mlčal.

Väzenie

Ondrej Rigo si najprv odpykával svoj doživotný v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v Ilave, kde bol od roku 1996 do 2005, neskôr ho premiestnili do novo zrekonštruovanej cely pre výnimočné tresty v Leopoldove. Tam šil topánky, za ktoré mu udelili aj viacero pochvál. Pracoval priamo na svojej cele. Prvé roky za ním chodila matka, ale keď v roku 2000 zomrela pri autonehode, potom ho ešte podľa Kičina chvíľu niekto navštevoval, ale posledných 15 rokov za Rigom neprišiel nikto.

„Kde ma dajú tam som, keď som v base, tak som v base.“

Článok pokračuje na ďalšej strane..