Regióny Trnava Top

DESIVÝ PRÍBEH Najbrutálnejší sériový vrah veril v posmrtný život! Pochovajú ho do spoločného hrobu ako bezdomovca

Zomrel na doživotie odsúdený vrah Ondrej Rigo.

S Rigom na cele to vydržal jediný spolubývajúci

Ráno o piatej odsúdených v skupine D1, čo je najhoršia nápravnovýchovná skupina, zobudil dozorca, nazrel cez kukátko. Vtedy majú odsúdení stáť oblečení a pripravení. Neskôr im na celu priniesli raňajky, to bol vždy podľa Rigových listov rožok s nátierkou. Rigovi po jedle na celu priniesli vrece s topánkami, ktoré šil osem hodín denne. „Za celý mesiac, keď mu všetko posťahovali, ešte advokáta z minulosti a podobne, dostal zaplatené nejak 4 až 8 eur,“ objasnil Kičin. Rigo si zo zarobených peňazí mohol kúpiť pár drobností vo väzenskej kantíne. Okolo tretej mal právo ísť na hodinovú vychádzku s putami, to však už posledné roky vrah nevyužíval. Bol to dvorec o veľkosti 5×5 metrov, kde sa stretávali len doživotní väzni v skupine D1, ktorí boli vlastne samostatná kategória. Nemali právo na kontaktné návštevy a putá im sňali vždy až po zamknutí mreže.

Cez víkend vstávali odsúdení zločinci o siedmej, vtedy nepracovali. „Chvíľu sedel, chvíľu ležal, chvíľu sa prechádzal po tej cele a také nič,“ ozrejmuje víkendový Rigov program spisovateľ. „On bol ako keby stvorený pre tú basu. Nemal žiadne nejaké stavy úzkosti, že je tam na cele 2×3 metre zavretý bez kontaktu s okolitým svetom, taký bol, že ho to ani netrápilo,“ spomína na vrahove roky za mrežami. Rigo bol zrejme posledné tri, štyri roky pred smrťou na svojej cele nepretržite. Mal tam svoj záchod a sprchu, ktorá funguje tak, že tam stále tečie ľadová voda a teplá ide len na pokyn dozorcov. „Aby predišli tomu, že niekto by si tam púšťal teplú vodu 24 hodín denne. Teplú vodu im púšťali dvakrát do týždňa,“ spresnil Kičin. Rigo si však napriek tomu na väzenský režim nesťažoval, dokonca ho považovali za vzorného väzňa „On tam bol, čo mu dali, to zjedol, čo mal robiť robil, čo nemal robiť, nerobil, jednoducho taký bol.“

Galéria
väzni, väzenie, väznica
Ústav na výkon trestu odňatia slobody – Hrnčiarovce nad Parnou. Zdroj: TASR
Ústav na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov. Zdroj: TASR
Nemocnica pre obvinených a odsúdených a Ústav na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne. Zdroj: zvjs
Nemocnica pre obvinených a odsúdených a Ústav na výkon trestu odňatia slobody v Trenčíne. Zdroj: zvjs
Najvyšší súd SR potvrdil doživotie pre sériového vraha. ZDROJ: archív zoznam.sk
navigate_before
navigate_next

Jediný problém, ktorý zrejme pramenil aj z vrahovho psychologického profilu mal s inými väzňami. V Ilave bol preto Rigo niekoľko rokov zavretý na samostatnej cele. „Naňho prišiel v jednu chvíľu taký hnev, že chcel akoby niekoho zmlátiť. Občas mal také výbuchy nálad, že začal len tak kričať na cele po niekom. Tým, že bol ťažký fajčiar a v tej base sa ťažko dostával k cigaretám, tak aj z toho bol nervózny.“

Keď Riga premiestnili v roku 2005 do Leopoldova bol posledných desať rokov svojho života v cele, delenej dvojitou mrežou s na doživotie odsúdeným Stanislavom Zimermannom. „Zimmerman má schizofréniu, s ním tam vydržal takýto tu, ale v podstate iný ani nie,“ hovorí na margo spolunažívania s Rigom autor. Iní väzni sa mu vyhýbali, nikto s ním nechcel chodiť ani na vychádzky. Jednému Rómovi, ktorý Riga nepoznal, povedal pri vychádzke, že: „máš tri minúty na to, aby si vypadol lebo ťa roztrhnem,“ ďalšiemu na cele hovoril, že ho hodí o stenu. Kičin však spomína, že on s Rigom nikdy konflikt nemal, v listoch si nevšimol, že by sa niekedy správal agresívne alebo by sa urazil na nejakú otázku.

Rigo podľa spisovateľa ani nejak nikdy nebojoval za prepustenie na slobodu. Žiadosť o podmienečné prepustenie si podal v roku 2018. „Tam mu asi vyšiel veľmi zlý posudok, tak tú žiadosť stiahol. Ja som sa ho pýtal prečo, on odpísal, že nevidí nádej, že by sa dostal von. Tak som sa ho spýtal, či je zmierený s tým, že zomrie za mrežami, on odpísal, že už nebude dávať žiadnu žiadosť a že je zmierený s tým, že tam ostne navždy.“

Prvá a posledná návšteva

„Keď som začal písať knihu Zatratení, tak som si povedal, že začnem presne Rigom, tak som mu ako prvému, niekedy v auguste 2011 napísal list a v podstate som čakal, či mi odpíše. Prešiel týždeň, dva, tri, tak som si už vravel, že asi nemá záujem, ale potom mi od neho prišiel list a tam bol súhlas aj s návštevou,“ spomína Dávid Kičin s tým, že aj po návšteve Riga v leopoldovskej väznici si písali ešte roky. Každý rok mu vrah z väzenia posielal pohľadnice, Na Vianoce, na Veľkú noc, či iné sviatky. „Raz mi nakreslil nejakú ružu na narodeniny, perom vytieňovanú, tak som mu v balíku poslal pastelky a začal mi kresliť všelijaké krajinky, postavy, hocičo,“ doplnil muž, ktorý si dlhé roky dopisoval s vrahom a napísal o tom knihu.

Článok pokračuje na ďalšej strane..